Podvečer prídem z práce, buchnem dverami a nechcem aspoň 12 až 16 hodín vedieť o okolitom svete. Teda, pokojne mi píšte na uocape, ale nechcem vidieť živého človeka aspoň do sobotného poludnia. Nechcem sa rozprávať, nechcem rozmýšľať, nechcem nič vysvetľovať, nechcem skrátka žiaden ľudský kontakt vyžadujúci čo i len minimálnu interakciu.

Minule som písala, že priateľstvo, ako sex v meste si treba odžiť a dopracovať sa k nemu. Že to nejde na "povel"... Ale v čom je vlastne sila ženského priateľstva? Je iné ako to mužské? Je iné ako priateľstvo žena - muž? Prečo vlastne existuje ženské priateľstvo ako fenomén?

Sex v meste zmenil dnešným tridsiatničkám v ich teenage veku život. Všetky sme to sledovali. V sobotu v noci na českej jednotke. Najprv čiernobiela vojna mravcov, šum, logo hbo, tum turum turum turuuuururm...

Jednoducho. Skrátka som si to o sebe vypočula.

S čistými svedomím vám odporúčam nerobiť nič. A už vôbec nie nič navyše. A verte mi, že viem o čom hovorím. Hlavne sa nesnažte nič riešiť, vyriešiť či nebodaj pomáhať svetu, aby sa znova začal točiť tak, ako si myslíte, že by sa mal.

Ako som zistila, že som dospelá.

Pred pár rokmi kolega povedal, že nie je nič horšie, ako rodinná dovolenka. Zrazu trávite čas v cudzom svete s cudzími ľuďmi... A dá pán boh večnú slávu, že mal pravdu 😊

Čo ty vlastne máš z toho života?

Sú vlastne dospeláci nejak... vlastne sú to len vysokí ľudia.

Afirmácie, sebaláska, selfcare... má to hranicu?

Čo chcem. Cvičím. Pijem víno. Telefonujem. Počúvam hudbu. Upratujem. Píšem. A všetko je moja voľba. Tak, ako si iní vybrali deti, kariéru šoféra formule alebo politiku.

A prečo by ste sa to nemali pýtať.