1. máj. Sviatok práce!

Sviatok práce. Nie je to už samo o sebe oxymoron pre väčšinu populácie? Čo sa dá sviatkovať o oslavovať na práci? No asi záleží, čo pre človeka práca znamená. Pre bezdetných môže byť práca veľkým naplnením.. a jedným z dôvodov ich bezdetnosti.

Pre mňa je napríklad práca poslaním. Ako veľa bezdetných v mojom okolí totiž nerobím niečo, čo sa "učí" alebo "vyučuje" prípadne sa z toho skladajú skúšky. Za posledné roky som vo svojom odbore stretla toľko titulovaných, ktorých som ja LTT s maturitou viedla, že k vysokoškolskému vzdelaniu mám zásadné výhrady a myslím si o ňom svoje. No ale veď... a čie by som si mala myslieť ak nie svoje, však áno...

Práca. Miesto. Priestor. Ľudia. Priorita.

Sú práce, napríklad ako tá moja, ktoré ak sa majú robiť poriadne, tak si vyžadujú viac ako pracovný čas. Preto som rozvedená, krátko po tridsiatke (no tak dobre, nie tak veľmi krátko) a bezdetná. Pretože vždy bolo niečo, čo bolo dôležitejšie.

Ale to nie je výhovorka, to je vysvetlenie. To je hlavne upokojenie pre tých, ktorí sú na tom rovnako, že nie ste sami. Nie ste sami vo svete, kedy vás práca dokáže tak naplniť, že nepotrebujete iné vnemy. Napĺňa do takej miery, že ju nechcete obmedzovať ničím. Ani rodinou.

A ak sa aj Anna Z. na hlavu postaví, nič sa na tom nezmení.

Je 1. máj, sviatok práce. Tak oslavujme prácu. A život. Aj keď je pre tých okolo len o práci a "s tebou sa už o ničom inom ani nedá hovoriť". Dá. O živote.

O živote, v ktorom hrá prím priatelia, sebaláska, práca. A rodina, to sú priatelia, ktorí sú súčasťou tohto príbehu.

Nech už vás k šarlátovému písmenu "bezdetný" dostalo čokoľvek (výchova, skúsenosti, práca, zanedbaná partnerská láska, rozvod, sexuálna orientácia, séria zlých rozhodnutí, šťastie), vitajte v mojom spokojnom a bezdetnom svete.

Poďme spolu zmeniť svet. Aj my sme boli deti, aj keď žiadne nemáme. Aj my sme mali rodičov, aj keď nimi (vo veku, kedy by sa to už patrilo) nie sme. Nič nie je čiernobiele. Ani bezdetnosť.