Ako som zistila, že som „tá bezdetná“

Jednoducho. Skrátka som si to o sebe vypočula.

Išli sme niekam na chatu s kamošmi a ich deckami. A mal sa niekto pridať a ten človek vôbec nevedel, ktorí sme to my dvaja "navyše".

Veď vieš, tí bezdetní.

A boli sme definovaní. Nie, že ten vysoký, čo robí hentam a tá strapatá, čo píše. Nie. Boli sme "tí bezdetní". Áno, to bolo to, čo nás zrazu pre detné osadenstvo charakterizovalo. Boli sme iní ako oni. Nikoho z nich nezaujímalo, či niekoho z nás nepovýšili, či sa nám nepodarilo niečo fakt veľké, boli sme skrátka tí, ktorí chodia na chaty s tými s deťmi, ale bez svojich detí. Tí bezdetní.

Nie tí s tou terasou, nie tí s tým pekným bytom s plnou knižnicou. Nie tí, čo on robí biznis a ona vedie celý tím ďalších pisálkov. Nie. Boli sme "tí bezdetní".

Možno je to tým, že so slovami pracujem a možno len vekom, ale tie najnevinnejšie vyslovené slová, ktoré z úst vyjdú len tak mimochodom, len tak bez prípravy, sú tie najúprimnejšie a dokážu najviac zabolieť. Uvedomujeme si to pri hneve. Vieme, že nemáme reagovať pod tlakom a nemáme niekomu vynadať "z prvej". Že keď do nás niekto "ťukne" na križovatke, najprv narátaj do desať, nádych výdych, nádych výdych, nádych výdych a až potom vystúp. Nevrieskaj, nehysterči, nepovedz nič, čo by ťa neskôr mohlo mrzieť.

Ale prečo túto stopku nemáme aj v dobrých časoch? Prečo si nedokážeme uvedomiť, že slová majú silu aj keď sú dobre mienené? Že to prvé, čo povieme, to platí. Že keď opisujeme do telefónu človeka, nepovedzme "ten tučný", ale povedzme "ten srandista, ktorý minule...".

Nie, ani ja v tomto nie som vzorom. Ale snažím sa dávať si na to pozor. A myslím si, že to je práve od chvíle, odkedy som si sama o sebe prvýkrát v živote vypočula charakteristiku, ktorú som dovtedy sama sebe nedávala. Veď čo už je to len za charakteristiku "tá bezdetná"?

Je to naozaj až také šarlátové písmeno, ktoré nás charakterizuje? A čo to o nás vlastne hovorí, keď nás to má charakterizovať? Sme nešťastníci? Sme workoholici? Sme len pár, ktorý si uvedomil, že nie sme pre seba stvorení?

Tak čím teda sme ako pár, o ktorom povieme "tí bezdetní"? Je s nami sranda? Sme hašteriví? Sme z nejakej náboženskej sekty?

A je to vôbec dôležité?